Braňo Kátlovský

Lekárom na Slovensku ozaj nie je čo závidieť. Po vyštudovaní náročnej školy ich čaká ešte niekoľko rokov praxe, kym sa stanú plnohodnotnými lekármi s atestáciou. Asi ich na univerzite neučia, do čoho idú, keď sa uchádzači hlásia stále v takom hojnom počte, no cez prijímacie sito z nich prejde iba zlomok. Nakoniec skončia napr. ako začiatočníci v nemocnici a prideľujú im jednu službu za druhou – veď sú mladí, väčšinou bez rodiny… každý si to musí „odmakať“. Navyše odmena za tieto služby je častokrát ozaj žalostná. Nuž, čo treba si zvyknúť…

Niektorí slovenskí lekári si však nezvykli, ba čo viac nespokojní sú nielen s platom či s nedodržiavaním Zákonníka práce, ale aj transformáciami nemocníc na akciovky. A tak prestali brať ohľad na všetko a na všetkých a výpoveď nakoniec podalo 2411 nemocničných lekárov. Nekonečné naťahovačky o to, kto má pravdu, ale najmä o peniaze s ministerstvom sa tak vyostrili do bodu, s ktorým na začiatku celej „kauzy“ určite nerátala ani jedna strana. Bohužiaľ, v tomto prípade, tam kde sa dvaja bijú tretí nevyhral, ale prehral – a nebol to nik iný, ako ten, kto to celé platí – pacient.

Lekári vs. štát – kde je pravda?

Pravda sa v podobnej situácii hľadá len veľmi ťažko. Pravdu majú aj tí, čo hovoria, že súčasný systém zdravotníctva nefunguje tak, ako by mal a že je načase s tým niečo robiť, pravdu majú aj tí, ktorí tvrdia, že dodržiavanie Zákonníka práce je len zbožná ilúzia, no pravdu majú aj tí, ktorí vyhlasujú, že s príjmami lekárov to nebude až také zúfalé ako prehlasujú – sú lekári, ktorí majú dva aj viac úväzkov a o prijímaní úplatkov… hm… ten, kto tvrdí, že slovenskí lekári neberú úplatky, asi nežije na tejto planéte a v tejto krajine. Samozrejme, bolo by hlúpe hádzať všetkých do jedného spoločného vreca, ale rovnako hlúpe by bolo tvrdiť, že všetci lekári majú svedomie čisté ako ľalia. A pravdu máme možno aj my, čo tvrdíme, že trocha pokory by nezaškodilo ani jednej strane. Je fakt, že bez lekárov by ľudia začali umierať a veľmi rýchlo by zistili, o čo prišli. Ale nie je to jediné povolanie, bez ktorého by sme zostali nahratí. Je mi ľúto všetkých, ktorí tiež študovali, tiež vykonávajú vysoko zodpovednú prácu vo verejnej službe za oveľa menšiu mzdu a bez príplatkov, bez úplatkov. Touto cestou vás chcem preto vyzvať – Do štrajku, učitelia, zdravotné sestry do štrajku! Očividne to teraz funguje!

Pacient – rukojemník

Ako k tomu my pacienti prídeme? Platíme povinné odvody, nie malé, ktoré by nám mali zabezpečovať zdravotnú starostlivosť kedykoľvek si to situácia žiada. Bohužiaľ, práve cez pacientov sa lekári rozhodli ukázať vláde a celému Slovensku, že keď sa zatnú, nemocnice zostanú naozaj prázdne, nás nebude mať kto ošetriť, operovať, odrodiť. Nepomôže dokonca ani vyhlásenie núdzového stavu, lebo v tej chvíli sa začne šíriť medzi lekármi záhadná epidémia a zostávajú na PN-kách. A tak sa pacient – či chcel alebo nechcel – stal bábkou v rukách „bohov“ v bielych plášťoch, ktorí kedysi dávno skladali Hippokratovu prísahu a oduševnene okrem iného prisahali aj to, že „Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím“. Je jasné, že Hippokratova prísaha bola to posledné na čo vo svojom boji o lepšie fungujúce zdravotníctvo a vyššie platy mysleli, ale mohli myslieť aspoň na tých, kvôli ktorým túto prísahu koniec-koncov skladali.

Čo mi na celom štrajku vadilo

To, že lekári, presnejšie ich odboroví zástupcovia z LOZ, žiadali vyššie platy je legitímne. Minimálne zvláštne je, či je vhodné použiť výpoveď ako prostriedok pri vyjednávaní vyššieho platu. Taktiež dodržiavanie zákonníka práce je bezpochyby správna požiadavka. Veď ide o ich vlastné zdravie. No zvýšiť platby zo zdravotných poisťovní či dokonca zastavenie transformácií nemocníc je politická záležitosť, ktorá nemá priamy vplyv na vykonávanie ich profesie (na to sú kompetentné manažmenty nemocníc). A brať pacienta ako rukojemníka pri takýchto požiadavkách považujem za nemorálne ba priam trestuhodné!

Každopádne však LOZ spolu s vládou celému Slovensku ukázali, kam sa až dá vyhnať štrajk – na hranu zdravia či dokonca života pacientov.

To, či za vzniknutú a za zbytočne vyhrotenú situáciu môžu lekári, ktorým už po rokoch došla trpezlivosť, alebo minister zdravotníctva s premiérkou, ktorí najskôr ignorovali ich nespokojné protesty a požiadavky, je téma na hádku či diskusiu. Pravdou však zostáva, že v konečnom dôsledku na celú situáciu doplatili aj tak len pacienti, ktorí sa stali vydieračskou zbraňou číslo jeden v rukách lekárov.

viac sa o mojich názoroch môžete dočítať na stánke o Právach pacientov.